Vojna o Falklandy po tridsiatich rokoch

V pondelok 2. apríla sa svet dočkal ďalšieho dôležitého výročia latinskoamerického aj celosvetového diania, výročia, ktorého tieň prenasleduje a ovplyvňuje medzinárodné vzťahy a politiku až do súčasnosti. Bude to už 30 rokov od chvíle, keď argentínski vojaci na príkaz vládnucej vojenskej junty v rámci operácie Rosario znovuobsadili súostrovie nazývané  Falklandské ostrovy, v španielčine známe pod pojmom Malvíny.

Vztýčením argentínskej vlajky na území, ktoré bolo formálne pod kontrolou Spojeného kráľovstva vyprovokovali okamžitú vojenskú odpoveď Britov na čele s ich „železnou lady“, premiérkou Margaret Thatcherovou. Prečo sa junta rozhodla obsadiť územie pod kontrolou iného štátu? Aké boli príčiny tejto vojenskej akcie a aký skutočný význam majú tieto ostrovy? Čo bráni mierovému vyriešeniu tohto už stovky rokov trvajúceho sporu? Na tieto otázky budem hľadať odpoveď v nasledujúcich riadkoch.

Čo sú vlastne Malvíny?

Malvíny (Islas Malvinas, Falkland Islands) sú súostrovím v Južnom Atlantiku vzdialeným asi 464 km východne od pobrežia Argentíny. Skladajú sa z množstva malých ostrovov a ostrovčekov, z ktorých najväčšími a najvýznamnejšími sú Gran Malvina a Soledad. Hlavné mesto Malvín je Latinoameričanmi nazývané Puerto Argentino, kým Briti ho nevolajú inak než Port Stanley a v roku 2006 v ňom žilo približne 2100 obyvateľov.

Hlavný význam Malvín spočíva v ich strategickej polohe, predpokladaných  ložiskách ropy a širokých možnostiach rybolovu, ktorý je najvýznamnejšou ekonomickou činnosťou regiónu. Strategická poloha Veľkej Británii poskytuje predovšetkým možnosť prevádzkovať významnú vojenskú základňu v oblasti, krajina taktiež značne profituje z rybolovu. Existencia ložísk ropy je síce pravdepodobná, dosiaľ však oficiálne potvrdená nebola.

Mnoho ľudí si nesprávne myslí, že pri spore Argentíny s Veľkou Britániou ide výlučne o súostrovie Malvín. V skutočnosti sa konflikt o suverenitu nad Falklandskými ostrovmi  však týka aj súostroví Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy, ležiacich v rovnakej oblasti. Na rozdiel od Malvín ide o neobývané ostrovy.

K tomu aby sme skutočne pochopili spor o suverenitu nad Malvínami, je nutné obzrieť sa do minulosti a dozvedieť sa zopár faktov z ich často napínavej histórie, ktoré stále značne ovplyvňujú aj ich prítomnosť.

Rôznorodosť nárokov jednotlivých národov na Falklandské ostrovy

V roku 1494 došlo k deleniu nedávno predtým objaveného „Nového sveta“ medzi Španielske a Portugalské kráľovstvo tzv. Tordesillaskou zmluvou. Určila sa deliaca čiara približne 1800 km západne od Kapverdských ostrovov, pričom územia na západ od tejto línie pripadli španielskym „katolíckym kráľom“ Isabel a Fernandovi a územia na východ od deliacej čiary portugalskému panovníkovi. Táto zmluva a pápežské buly Alexandra VI. podľa Argentínčanov zakladajú ich nárok na dané súostrovie. Podľa ich teórie boli Malvíny objavené už v roku 1520 výpravou Fernãa de Magalhãesa a až v priebehu 17. storočia boli zaregistrované aj moreplavcami iných národností, vďaka čomu už od začiatku známych dejín ostrovov existujú rozpory ohľadne otázky, kto vlastne na toto územie prišiel ako prvý.

Utrechtský mier z roku 1713 potvrdil integritu španielskych dŕžav v „Novom svete“ a taktiež výlučné právo Španielov na plavbu v Južnom Atlantiku. Napriek tomu však v polovici 18. storočia Malvíny začali budiť väčší záujem aj u francúzskych a britských moreplavcov priťahovaných najmä vynikajúcou strategickou polohou ostrovov blízko Magalhãesovho prielivu. Francúzi tu dokonca v tomto období založili vlastnú osadu Port Louis, čo si vyžiadalo ostrý protest a žiadosť o uznanie svojej suverenity nad ostrovmi zo španielskej strany. Francúzska vláda požiadavkam vyhovela, osadu evakuovala a predala do rúk španielskej administratívy v roku 1767, odkedy bol na Malvínach prítomný španielsky guvernér. V období získavania nezávislosti latinskoamerických štátov od Španielska prevzala Argentína vládu nad ostrovmi a v roku 1820 ich vyhlásila súčasťou Spojených provincií Río de La Plata a suverénnym územím Argentíny, pričom bola ustanovená vláda, ktorá mala nad daným územím moc.

Akt sily, ktorým si Veľká Británia prevzala vládu nad ostrovmi a ukončila argentínsku dominanciu, sa uskutočnil v roku 1833 a následne po ňom boli Falklandské ostrovy vyhlásené britskou kolóniou.

Otázka Falklandských ostrovov v 20. storočí

V 20. storočí sa otázka Falklandských ostrovov diskutovala predovšetkým na fórach medzinárodných organizácií, po roku 1945 najmä pred Organizáciou spojených národov, ktorá konkrétne pre neautonómne územia a riešenie záležitostí týkajúcich sa ich samosprávy založila Výbor č. 4 Komisie II. Argentínska republika dôrazne protestovala proti tomu, aby sa „systém neautonómnych území aplikoval na Malvíny alebo akékoľvek iné územie patriace k teritóriu Argentíny.“ Na žiadosť Spojeného kráľovstva sa však napriek protestom územie zahrnulo do zoznamu neautonómnych oblastí ako špeciálny prípad. Jeho jedinečnosť spočívala v tom, že sa jednalo o spor o suverenitu medzi dvoma zakladajúcimi členmi OSN, čo z neho robilo dosiaľ nevídaný príklad.

Okolo roku 1965 začal proces dekolonizácie a od rovnakého roku vydávalo OSN a iné regionálne medzinárodné organizácie mnoho rezolúcií, ktoré apelujú na obe strany sporu, aby si sadli za jednací stôl a hľadali mierové riešenie tohto konfliktu. Spočiatku od roku 1966 až do roku 1969 sa zdalo, že bilaterálne jednania prinesú očakávaný výsledok, avšak britská strana konkrétne plány na urovnanie sporu nikdy nepodpísala.

V 70. rokoch sa preto Argentína sústreďuje na zlepšenie komunikácie s ostrovmi, konkrétne buduje telegrafické, telefonické a poštové komunikácie, zakladá provizórne letisko v Puerto Argentino/Port Stanley, ďalej poskytuje ostrovanom štipendiá na štúdium na argentínskej pevnine a posiela na ostrovy aj učiteľky španielskeho jazyka. Nárokov na ostrovy a úsilia o doriešenie situácie sa však nikdy nevzdáva, od roku 1972 nástojí na začiatku ďalšieho kola jednaní. Významnejších úspechov sa však nedočkala ani jedna strana, od roku 1976 sa naopak obojstranné napätie zvyšuje vďaka unilaterálnym aktom britskej strany. Pokusy o zlepšenie situácie sa objavili ešte aj v roku 1982, čiže samotnom roku vojny, kedy padol návrh na ustanovenie špeciálnej komisie, ktorá by sa mesačne stretávala za účelom vyriešenia problému. Britská strana však tento argentínsky návrh razantne odmietla.

Vojna o Falklandy (2.4.1982-14.6.1982)

Súbežne s týmito udalosťami v Argentíne prebiehal Proces Národnej Reorganizácie pod dohľadom vojenskej junty, ktorého cieľom bola obnova monopolu armády a zničenie ľavicových guerillových skupín, ktoré boli nepriateľmi perónistického režimu, ale aj boj proti nadmerne vysokej inflácii. Bol to vysoko represívny režim, v ktorom dochádzalo k hrubému porušovaniu ľudských práv zo strany vládnucej armády, preto sa často nazýva „terorizmom štátu“ či pojmom „Guerra Sucia“, čiže „špinavá vojna“. V roku 1982 sa režim dostal do situácie, kedy bolo zrejmé, že jeho neoliberálny ekonomický model definitívne zlyhal, inflácia naďalej nekontrolovane rástla, zvyšovalo sa vonkajšie zadlžovanie krajiny a depreciovali sa reálne mzdy, čím chudobneli stredné vrstvy a v krajine vznikalo obrovské sociálne napätie a nepokoj.

Šéf vojenskej junty Jorge Rafael Videla bol nahradený Leopoldom Galtierim a za tejto situácie bolo zrejmé, že akt znovuobsadenia Malvín by bol dobrou zámienkou na odvedenie pozornosti od iných problémov a zároveň by bol tzv. hraním na vlasteneckú strunu, čo by sa dotklo najmä skupín spoločnosti citlivých na patriotické akcie. Admirál Jorge Isaac Anaya vypracoval plán Rosario na znovuzískanie kontroverzných súostroví a 2. apríla 1982 argentínske vojsko opätovne vojensky obsadilo Malvíny a hrdo vztýčilo argentínsku vlajku na tomto území.

Reakcia Margaret Thatcherovej, premiérky Spojeného kráľovstva, nenechala na seba dlho čakať, po bleskovom úsilí bolo jej diplomatickým úspechom vydanie rezolúcie OSN č. 502, ktorá Argentínu označuje za agresora a žiada jej okamžité stiahnutie vojsk z Falkland. Po presadení vydania rezolúcie zo strany Thatcherovej nasledovalo okamžité vyslanie britskej námornej pechoty do oblasti. Železná lady odmietla akékoľvek snahy o diplomatické riešenie konfliktu, čím definitívne zmarila úsilie ministra zahraničí vecí USA Alexandra Haiga, ktorý práve na takéto riešenie kládol dôraz a počas konfliktu precestoval tisícky kilometrov v úlohe mediátora.

Veľká Británia mala v konflikte plnú podporu Európskeho hospodárskeho spoločenstva, OSN, Commonwealthu, NATO a USA. Podpora Argentíny zo strany Latinskej Ameriky bola takmer jednomyseľná, Britov podporovala len Pinochetova diktatúra v Chile, ktoré malo samotné spor o isté územia s Argentínou. Nikaragua poskytla ako formu pomoci vojská, Venezuela ropu a Peru lietadlá.

Otázkou ostáva, či bolo odvrátenie pozornosti od vnútorných problémov Spojeného kráľovstva aj v záujme Thatcherovej podobne ako v argentínskom prípade, keďže Veľká Británia sa zmietala v obrovských protestoch po prísnych reformách, ktoré premiérka zaviedla. Táto možnosť bola za danej situácie panujúcej v Británii vysoko pravdepodobná.

Veľká Británia koncom mája spracovala požiadavky, ktoré zahŕňali stiahnutie argentínskych vojsk z ostrovov a nastolenie pôvodného status quo. Zároveň ukázala jasnú prevahu v konflikte, čo Argentínčanov prinútilo 14. júna, niečo vyše dvoch mesiacov po začiatku okupácie, kapitulovať a priznať prehru. Vojna skončila so 655 argentínskymi obeťami, kým na strane Britov bolo približne 255 zabitých. Za obeť padli aj traja civilisti, obyvatelia ostrovov.

Dôsledkami vojny bol pád vojenskej junty v Argentíne a začiatok prechodu k demokratickému režimu a v Spojenom kráľovstve znovuzvolenie konzervatívnej Thatcherovej vlády v roku 1983, ktoré dokazuje, že v tomto prípade sa pohrávanie sa s vlasteneckou strunou vyplatilo. Kredit vojenskej junty sa ešte rapídne znížil po zistení, že po celý čas ozbrojeného konfliktu poskytovala Argentínčanom nepravdivé informácie o priebehu vojny. Na Falklandoch umierali 18-roční chlapci bez vojenských skúseností, ktorých si vojaci prakticky odchytali na uliciach argentínskych miest, a domáce médiá informovali o prevahe Argentíny a hladkom postupe armády smerom k víťazstvu.

Súčasný vývoj sporu

 Nároky Argentíny sa do súčasnosti nezmenili, jej cieľom je konflikt vyriešiť, čo dokazuje aj zapracovanie vyhlásenia o svojej suverenite nad Malvínami do novej ústavy z roku 1994, kde sa ďalej zaväzuje rešpektovať záujmy a štýl života obyvateľov. Práve tento bod je problémový pri snahe vyriešiť situáciu, keďže rezolúcie OSN hovoria o „mierovom riešení sporu s ohľadom na záujmy a rešpektovanie štýlu života obyvateľov ostrovov“, čo znamená, že želania obyvateľov sa nutne do úvahy brať nemusia, pričom v popredí je pre Argentínu princíp teritoriálnej integrity, ktorý podľa nej Briti v roku 1833 násilným prevzatím Malvín porušili. Briti však kladú dôraz práve na princíp autodeterminácie ostrovanov, rešpektovanie ich želaní a na fakt, že etnicky pochádzajú obyvatelia z Britských ostrovov a želajú si ostať pod nadvládou Spojeného kráľovstva, najmä po udalostiach z roku 1982. Argentínčania im naopak kontrujú, že sa nejedná o prirodzené obyvateľstvo, ale populáciu privezenú do oblasti po roku 1833.

Vicente Gil-Espeche, embajador argentino en Praga (foto: La Nación)

Podľa argentínskeho veľvyslanca v Prahe, Vicente Gil-Especheho, Argentína kladie dôraz na mierové riešenie, pretože podľa jeho slov použitie sily nie je prostriedkom na dosiahnutie cieľa a vojna v roku 1982 nebola správnym krokom k ukončeniu sporu. Problémom naďalej ostáva britská neochota zasadnúť za jednací stôl a pripraviť prípadné konkrétne riešenia danej záležitosti.

V súčasnosti došlo k opätovnému oživeniu témy v súvislosti s 30. výročím vojny o Falklandy, ktorá sa dennodenne objavuje v rozličných médiách. Boli publikované  informácie, že Spojené kráľovstvo začalo militarizáciu  Južného Atlantiku, proti čomu protestovala argentínska administratíva. Za veľmi kontroverzný krok, ba až priamo provokáciu sa môže považovať vyslanie budúceho kráľa, súčasného princa Williama, do vojenskej základne na Falklandské ostrovy, iba krátky čas po doručení špičkovej vojnovej lode HMS Dauntless z Londýna do Port Stanley. Medzinárodné organizácie ako OSN, UNASUR či Organizácia amerických štátov naďalej apelujú na Veľkú Britániu, aby prikývla na znovuotvorenie jednaní, dokonca minulý týždeň poslalo britskému premiérovi Davidovi Cameronovi list šesť laureátov Nobelovej ceny za mier s touto požiadavkou. Argentínska strana dokonca Britov obvinila, že na Malvínach držia jadrové zbrane, čo by bolo v rozpore s medzinárodným právom, podľa ktorého je územie Latinskej Ameriky a Karibiku v súlade so Zmluvou z Tlatelolco bezjadrovým pásmom.

Napätie medzi oboma stranami v súvislosti s blížiacim sa výročím očividne rastie, odkazy jednej strany pre druhú prostredníctvom médií a taktiež vzájomné výčitky narastajú. Jediným možným riešením, ako situáciu zmeniť, je sadnúť si za rokovací stôl, odložiť predsudky nabok a otvorene a čestne o danej téme jednať, k čomu v súčasnosti chýba ochota Spojeného kráľovstva. Otázkou naďalej ostáva, či je schopný ho k tomu donútiť hlas medzinárodného spoločenstva a intelektuálov oboch strán. Isté zároveň je, že situácia sa nevyrieši v priebehu pár týždňov či mesiacov, ale bude to dlhotrvajúci proces, ktorý si bude vyžadovať celé roky na to, aby sa obe strany dohodli a prípadne za tento stáročia trvajúci spor raz a navždy dali finálnu bodku.